V krátkosti sa vám predstavíme.
Volám sa Elena a môj syn je Tommy. Žijeme v Malinove.Tommy bol vytúžené bábätko, ktoré od narodenia bolo veľmi aktívne. Už od začiatku vyžadoval zvýšenú pozornosť a starostlivosť. Bol v neustálom pohybe a náročnom režime – zaspávanie, jedenie, cestovanie, hranie sa. Nemal rád obmedzenia ako ležať alebo sedieť vo vajíčku v aute. Pamätám si, ako sme vymenili asi päť kočíkov, aby našiel svoje pohodlie a relax. S jedením to bol neustály beh a v jedálenskej stoličke sedel, až kým sa do nej nezmestil. Hranie na ihrisku s deťmi pre neho nebolo nič zaujímavé, vždy utekal a s našimi hračkami sa hrali iné deti. Občas to bolo smiešne, ale aj na zaplakanie.
Zmenil sa nám celý život a otočil hore nohami.V troch rokoch, keď nerozprával, bol čoraz hlučnejší a nervóznejší a mal iba svoje posunky či gestikulácie, nám pani doktorka odporučila špeciálne zariadenie, škôlku v Dúbravke na Valašťana Dolinského, kde pokračuje doteraz na základnej škole. Bol to veľký posun a pokrok pre Tommyho, začal pomaly napredovať v reči a sedieť pri jedle za stolom. Dennodenné cestovanie ho naučilo obsedieť v aute, kde sme museli sedávať s jeho otcom obaja, nakoľko nevydržal a vyžadoval neustálu pozornosť.
Pomaly sa všetko začalo zlepšovať a Tommy pred nástupom do školy bol odporučený na pokračovanie v špeciálnej škole. Individuálny prístup a odbornosť nás posúvali a posúvajú ďalej.No niečo po siedmich rokoch nás Tommyho otec opustil a ostala som so synom sama. Doslova vesmír a všetci pri nás stáli, čo sa týka rodiny a veľmi dobrých známych, ktorí nám a hlavne mne pomáhali a pomáhajú, či už tak alebo onak. Veľké ďakujeme.Mali sme to šťastie, že sme o bývanie, ktoré máme neďaleko rodičov a môjho brata s rodinou, čo doslova dohodíš kameňom, neprišli, a Tommymu sa domáce podmienky nezmenili. No vnútorne zažíval boj, ktorému nerozumel, a nervozita, emócie sa stupňovali.
Osud nám doprial nesmierne výnimočných susedov, s ktorými trávi čas, a sme ako veľká rodina. Za to sme vďační, že nás prijali, pretože v dnešnej dobe sú ľudia zvláštni. Ďakujeme im, že nahradili čiastočne Tommymu útočisko a pomoc pri bežných každodenných situáciách, ako opraviť bicykel alebo zahrať si futbal, vybíjanú, gumu a klasické hry, kde ho zapájali medzi seba. Ešte raz ďakujeme.Ľudia v dnešnej dobe Aspergerom nerozumejú, ani celkovo deťom s autizmom. Je veľmi smutné a ľahko rozmyšľajúce, ako jednoducho povedia, že dieťa je nevychované alebo sa má ísť vybehať či dostať na zadok. Verte, že je to niečo, o čom sa ani mne nesnívalo, keď som túžila mať dieťa. Ale učím sa, učíme sa spolu.
Máme veľa kamarátov zo školy s rôznymi poruchami, ktorí krásne napredujú, žijú a idú krok s každodenným životom popri tejto diagnóze.S Tommym ďalej pokračujeme v špeciálnej škole, kde vyžaduje individuálny prístup, ktorý potrebuje pri skoro všetkých činnostiach – plávanie, cvičenie, návštevy psychológa a logopéda.To, čo som napísala, je v skratke, ktorú by som dokázala rozvinúť na niekoľko strán. Preto chcem a plánujem, aby sme sa spájali, pomáhali si a viac rozumeli deťom, iným deťom, výnimočným so špeciálnymi potrebami.